Chomsky, Rushdie, Applebaum: Intelektuáli varujú pred hrozbou ideologickej konformity

(Text: Vega, Harper’s Magazine, The New York Times, The Guardian; foto: AP, zľava doprava: Salman Rushdie, Margaret Atwood, Noam Chomsky; čas čítania: 6:00)

Tendencie potláčať „nevyhovujúce“ názory neexistujú len v prostredí krajnej pravice či u politikov typu Trump či Bolsonaro, ale aj v ľavej časti politického spektra. Tak by sa dal stručne zhrnúť text otvoreného listu viac ako 150-tich popredných intelektuálov z USA a Veľkej Británie, ktorý vyvolal veľký rozruch v západných intelektuálnych kruhoch.

List, ktorého plné znenie v slovenskom preklade uverejňujeme na záver tohto článku, by si snáď mohol niekto na prvý pohľad pomýliť s pamfletom síce intelektuálne zdatného, no myšlienkam otvorenej spoločnosti uzavretého autora.

Zoznam signatárov však nenechá nikoho na pochybách, že ide o úprimne mienenú kritiku do vlastných radov od rôznorodej spoločnosti popredných autorov prevažne liberálneho razenia, medzi ktorými nechýbajú mnohí známi bojovníci za práva menšín.

Zatiaľ čo na Slovensku ešte donedávna prebiehali diskusie skôr o tom, či treba vôbec otvárať niektoré témy už teraz (napríklad zväzky medzi osobami rovnakého pohlavia), alebo ich v rámci zachovania celospoločenskej zhody odložiť na neskôr, anglosaskí intelektuáli majú v tomto jasno, a riešia čosi iné:

Pocit myšlienkovej nadradenosti a domnelej neomylnosti, ktorý tvrdia, že lokalizovali vo „vlastných radoch“, teda medzi liberálnymi intelektuálmi, a ktorý pokladajú za nebezpečný.

„Zatiaľ čo doteraz sme na niečo také boli zvyknutí u radikálnej pravice, snaha o cenzúru sa začína šíriť už aj v našom prostredí: Netolerancia k iným názorom, záľuba v zosmiešňovaní a ostrakizácii a tendencia odbíjať zložité politické otázky s oslepujúcou morálnou istotou,“ vypočítavajú autori listu to, pred čím varujú.

„Nesprávne názory porazíme tak, že ich odhalíme, podrobíme kritike a predstavíme naše argumenty proti nim. Nie tak, že sa ich budeme snažiť umlčať alebo si priať, aby zmizli,“ píšu autori výzvy.

Pod listom sú podpísané také kapacity ako ľavicový mysliteľ Noam Chomsky, feministická aktivistka Gloria Steinem, známi publicisti ako Anne Applebaum či Fareed Zakaria, šachový veľmajster a vyhnanec Putinovho režimu Garri Kasparov, či spisovatelia ako Salman Rushdie, Margaret Atwood či J.K. Rowlingová.

Práve s posledne menovanou je spojená menšia kontroverzia, keďže mala v minulosti vyhlásenia, z ktorých bolo zjavné, že ju príliš nezaujímajú osudy transrodových osôb.

Niektorí kritiku jej zahrnutia medzi signatárov vnímajú ako ďalší príklad údajného fundamentalizmu časti obhajcov práv menšín.

Pre Jennifer Finney Boylan, komentátorku denníka The New York Times, šlo naopak o taký problém, že radšej stiahla svoj podpis spod tejto výzvy, pretože nechcela byť podpísaná pod rovnaký dokument ako autorka Harryho Pottera.

Signatárom listu v stredu nechcene zahrala do kariet a naživo predviedla ukážku ľavicového fundamentalizmu aj Emily VanDerWerff, novinárka zo známeho serveru Vox.

Nepáčilo sa jej, že pod výzvou je podpísaný aj zakladateľ Voxu Matthew Yglesias a nechala sa počuť, že dokument by podľa nej „nemal podpísať nikto, kto pracuje vo Voxe“.

Neskôr ešte blahosklonne dodala: „Nežiadam, aby bol Matt napomenutý, prepustený alebo sa aspoň ospravedlnil. Ak by to spravil, iba by ho to utvrdilo v názore, že sa stal mučedníkom pre svoje názory.“

O texte s názvom „List na tému spravodlivosti a otvorenej diskusie“ sa od utorka, kedy ho zverejnil americký ľavicový a liberálny časopis The Harper’s Magazine, vedie živá debata na sociálnch sieťach aj v médiách.

Či majú jeho signatári pravdu, alebo nie, sa nevedia zhodnúť napríklad ani komentátori britského denníku The Guardian.

„Nové spôsoby, akými sa im dá povedať, že nemajú pravdu, alebo sú nerelevantní, si pomýlili s lynčovaním. Pritom je to len o tom, že sú vystavení publiku, ktoré len nedávno získalo svoj hlas,“ píše o signatároch listu komentátorka Guardianu Nesrine Malik.

Jej komentátorský kolega Jonathan Freedland je naopak presvedčený, že hrozba, na ktorú autori upozorňujú, je skutočná. Ako píše, debata o tejto téme „prebieha už mesiace, ak nie roky, prevažne na sociálnych sieťach“.

„Samotná reakcia na tento list ukazuje, že bol potrebný,“ píše komentátor Guardianu.

„Akýkoľvek list, pod ktorým sú podpísané tak rozdielne osobnosti ako David Frum, autor prejavov Georgea W. Busha a autor slovného spojenia ’os zla’, a Noam Chomsky, si zaslúži pozornosť,“ dodáva Freedland.

Z československých médií sa téme pomerne obšírne venuje český týždenník Respekt, ktorý sa stavia skôr na stranu autorov listu.

Redaktor Respektu Jiří Sobota píše: „List upozorňuje na stále dusnejšiu atmosféru vyvolanú zvláštnym akademickým radikalizmom, ktorý začína nepríjemne pripomínať sektu disponujúcu ’zjavenou’ pravdou.“

Pripájame plné znenie listu v slovenskom preklade:

List na tému spravodlivosti a otvorenej diskusie

Naše kultúrne inštitúcie stoja pred dôležitou voľbou. Rozsiahle protesty za rasovú a sociálnu spravodlivosť vyúsťujú v tak potrebné požiadavky na reformu polície, a sú tiež sprevádzané komplexnejším volaním po väčšej rovnoprávnosti a inklúzii v spoločnosti – v neposlednom rade v oblasti vysokého školstva, žurnalistiky, filantropie a umenia. Ale toto potrebné volanie so sebou prinieslo aj nový súbor hodnotových prístupov a politických cieľov, ktoré čiastočne oslabujú naše doterajšie štandardy otvorenej diskusie a tolerancie k odlišnostiam a posilňujú ideologickú konformitu. Zatiaľ čo tomu prvému (volanie po reformách a väčšej rovnoprávnosti – pozn. Vega) tlieskame, v súvislosti s tým druhým máme obavy. Neliberálne sily sú po celom svete na vzostupe a majú silného spojenca v Donaldovi Trumpovi, ktorý predstavuje naozajstné ohrozenie demokracie. Ale hnutie odporu nesmie zatvrdnúť vo svojom vlastnom druhu dogmy alebo nátlaku, z ktorého sa krajne pravicoví demagógovia vysmievajú už teraz. K demokratickej inklúzii, po ktorej voláme, budeme môcť dospieť iba vtedy, ak sa budeme ozývať proti netolerantnej atmosfére, ktorá sa udomácnila vo všetkých táboroch.

Slobodná výmena informácií a názorov, ktorá je zdrojom životnej sily liberálnej spoločnosti, je denno-denne priškrcovaná. Zatiaľ čo doteraz sme na niečo také boli zvyknutí u radikálnej pravice, snaha o cenzúru sa začína šíriť už aj v našom prostredí: Netolerancia k iným názorom, záľuba v zosmiešňovaní a ostrakizácii a tendencia odbíjať zložité politické otázky s oslepujúcou morálnou istotou. Uznávame potrebu silnej a dokonca zdrvujúcej kritiky zo všetkých strán. Ale príliš často začíname počúvať o potrebe okamžitých a prísnych trestov za to, čo je vnímané ako slovné a myšlienkové prehrešky. Čo je ešte znepokojujúcejšie, šéfovia inštitúcií, namiesto požadovaných reforiem, v panickom móde rýchleho odstraňovania škôd vynášajú zbrklé a neproporčné tresty. Editorov vyhadzujú za zverejnenie kontroverzných článkov, z predaja sa sťahujú knihy, ktoré sú údajne neautentické, novinári nesmú písať o určitých témach, vyšetrujú sa profesori, ktorí pred študentmi citovali literárne diela, vedca vyhodia za to, že zmieni akademickú štúdiu, ktorá obstála v recenznom konaní, šéfov organizácií vyhadzujú častokrát za niečo, čo by sa dalo označiť len ako hlúpy omyl. Nech už sú dôvody sporu v týchto prípadoch akékoľvek, výsledkom je neustále posúvanie hraníc toho, čo je ešte možné povedať bez hrozby trestu. Doplácame na to už teraz tým, že medzi autormi, umelcami a novinármi, ktorí sa boja o svoje živobytie v prípade, ak by sa vzdialili od konsenzu, je menšia ochota podstupovať riziko, prípadne im už úplne chýba elán.

Táto dusná atmosféra vo svojom dôsledku poškodí našu snahu riešiť tie najpálčivejšie problémy dneška. Obmedzenie diskusie, či už zo strany represívnej vlády alebo netolerantnej spoločnosti, so železnou pravidelnosťou poškodzuje tých, ktorí nedisponujú mocou, a obmedzuje možnosti demokratickej participácie nás všetkých. Nesprávne názory porazíme tak, že ich odhalíme, podrobíme kritike a predstavíme naše argumenty proti nim. Nie tak, že sa ich budeme snažiť umlčať alebo si priať, aby zmizli. Odmietame falošnú voľbu medzi spravodlivosťou a slobodou, tie nemôžu existovať jedna bez druhej. Ako autori potrebujeme prostredie, ktoré nám ponecháva priestor pre experimentovanie, podstupovanie rizika, a dokonca dopúšťanie sa chýb. Musíme si zachovať priestor na to, aby sme navzájom mohli v dobrej viere aj nesúhlasiť, a to bez vážnych dôsledkov na našu kariéru. Ak nebudeme ochraňovať samotný základ toho, v čom spočíva naša práca, nemali by sme očakávať, že ho pre nás bude ochraňovať verejnosť alebo vláda.